sobota 22. júla 2017

Kristína Ježovičová: Ja stále hovorím, že písanie je remeslo, treba sa to naučiť.

Najprv som mala v pláne, že vám v úvode predstavím moju kamarátku - spisovateľku, no potom som si to rozmyslela. Informácie o jej živote sú zhrnuté na konci jej kníh. Rozhovor s ňou je veľmi zaujímavý, takže k nemu prejdem hneď.

Ahoj, Kika. Ako sa cítiš, keď tvoja kniha uzrie svetlo sveta?
Ahoj, Nathaly. Strašne! Mám pocit, že kniha nie je dosť dobrá.  A nie, nezabijem ťa za túto otázku. 

Ako si sa dostala k písaniu? Je niečo, čo ťa ovplyvnilo?
Bola som na materskej, už dva mesiace som nekojila (pri kojení som veľa čítala, dcérka nasávala mlieko a ja písmená) a bola som sekundu pred zbláznením.  A potom prišlo to rozhodnutie a povedala som si, že začnem písať. Symbolicky, na deň detí. Jednak, aby som si ten dátum zapamätala a na druhej strane, aby bolo jasné, že som tu nielen pre deti, ale aj pre seba.    
Ovplyvňovalo a ovplyvňuje ma bársčo. Od zle odvoskovaného obočia po  nezmyselné umieranie.

Ktorá kniha všetko odštartovala?
Napísala som knihu s názvom Ovečka namiesto baránka. Bola to sranda, lebo som si napísala osnovu a vôbec som sa jej nedržala. Začala som písať a myslela som si, že zo seba nevypotím nič. V texte som mala asi milión chýb, bolov, somov a kadejakých oných - opakovancov, ktorých bolo treba zavraždiť. No ja som ich, samozrejme, nie vždy videla, vlastne som ich vôbec nevidela. Na portáli mám talent sa jedna čitateľka vyjadrila, že nemám talent a o nejaký čas neskôr, keď som na textoch popracovala, tvrdila, že ho mám. Ja stále hovorím, že písanie je remeslo, treba sa to naučiť.
 S kamošmi na mámtalente sme si začali pomáhať. Priznávam, že bez ich rád a podpory by som si vtedy neporadila. Niekedy v tom období som sa začala na text pozerať z rôznych pohľadov a kládla som si otázky. Odpovede nie vždy prichádzali, a naopak niekedy bolo odpovedí priveľa. Boli raz také, a v ďalšej minúte inakšie.  Bolo to tak trochu schizofrenické, ale s tým treba počítať. Otázky mi vírili v hlave ako výr - ten vták (Vie on víriť?) Čo chcem ja? Čo asi chce čitateľ (Pane na nebi, bodaj by chcel to, čo ja)? Ako sa, dopekla, prekonať  a čítať dookola text, aby bol naj - aspoň na chvíľu po jeho zavretí? Prečo plačem, keď mažem celé strany textu, ktoré boli o nesmrteľnosti chrústa? Spala som na hodinách slovenčiny? Je dielo originálne?  No a takto nejako vyzerali moje začiatky...
Bolo mi jasné, že už nič nové nevymyslím, ale išla so do písania s tým, že to napíšem tak, aby to neznelo obšúchane... Zo začiatku som si myslela, že ide hlavne o námet... no dôležitejšie je spracovanie.
Inak, potom som premenovala Ovečku na Dvojníčku, neskôr na Nevinnú podvodníčku a vydavateľ na Podvodníčku. Počkaj, ale toto šialenstvo odštartoval  vlastne môj debut... Uväznená v čase :)

Máš k Soni iný vzťah, ako ku svojím ďalším dielam? Prosím, snaž sa odpovedať. Viem, že je to taký istý pocit, akoby som sa ťa pýtala, ktoré dieťa máš radšej. Mňa osobne to veľmi zaujíma, pretože mám túto konkrétnu knihu veľmi rada a teším sa, ak natrafím na nejaký odkaz v texte, ktorý mi ju pripomenie. Narážam na tvoju aktuálnu novinku z vydavateľstva Elist.
Soňu som napísala veľmi rýchlo a veľmi málo som v nej menila. Predošlé tri rukopisy som prepisovala niekoľkokrát. Ale Soňa zo mňa jednoducho na dvakrát (mala som pauzu v jej písaní) vyvrela a taká i zostala. Pôvodná verzia bez úvodu, v ktorej bol zaznamenaný Sonin život pred tragédiou, začínala vetou: Píšem, pretože to jediné mi zostalo... na to jediné mám silu. Veľmi som sa s týmito vetami stotožňovala. Nie, nemala som pocit, že som na tomto svete sama ako hlavná hrdinka. Mala som pocit, že svet je sám bezo mňa a že ja mu musím niečo odkázať. Prehnané, keďže  sa moja kniha nikdy nedostane za hranice Slovenska, ale berme to tak, že som teatrálny autorský úkaz. A tak som sa rozhodla napísať príbeh, pri ktorom siahnem na dno mojej hrdinky a pomaly, z kúta izby, budem sledovať, či a ako sa z mizernej životnej situácie odrazí. Príbeh, v ktorom kritizujem fanatických veriacich a ľudí, ktorí povedzme nevedia odhadnúť svoje sily a možnosti. Bolesť je základnou stavebnou jednotkou celého diela, ale aj nádej, pretože ... never give up is such a wonderful life.
A týmto výrokom z piesne Wonderful life premostím k faktu, že práve na koncerte Hurts som sa rozhodla napísať túto knihu.  Vedela si, že sa chystám na dva ich koncerty? Asi do nich opäť hodím svoje knihy (ktorým chalani nerozumejú) a nejaký ten list k tomu.
K odkazom v texte knihy Porcelánová láska: áno, postavy knihy Soňa mi dodnes nedajú spávať.  Thomasa som oživila v Porcelánovej láske, pretože som chcela vedieť, ako sa mu darí, a či je na dobrej ceste alebo zasa odbočil. Myslím, že stále stojí na svojej križovatke, ale aspoň tam nestojí až tak veľmi zlostne, ale premýšľa... 

Nie si typická autorka ženských románov a to mi vyhovuje. Prečo si sa rozhodla, že budeš vybočovať z cesty? Že ponúkneš čitateľom niečo viac, ako iba relax?
Vybočovanie a moje čudné námety...no čo ti poviem, to som ja. A prečo?  Chcem byť originálna. Kamoška mi raz napísala, že každá moja kniha je napísaná akosi inak a vždy o niečom inom, až má pocit, že to píše vždy iná autorka. Keď si človek vezme do rúk napríklad Dána vie, do čoho ide. Čítať moju knihu je ako vstúpiť v zoo do neoznačeného výbehu. Nikdy neviete, aké zviera na vás vyletí, či vybehne. Od nevinného vtáka až po zúrivého medveďa. Aj keď áno, nejaké rovnaké znaky v štýle sú predsa len prítomné... a ešte... nenapraviteľne robím tie isté chyby - niektorých ľudí tým vytáčam. Pozdravujem ťa, Majka Blšáková.

Povedz nám niečo o novinke Porcelánová láska. Prečo si zvolila práve túto tému? 
Porcelánová láska je o vnímaní rakoviny prsníka a dopade na vzťahy v rodine pacientky. Túto tému som si zvolila, pretože... Prečítala som si v jednej knihe o dejinách Anglicka príbeh Fanny Burnyovej - spisovateľky, ktorá si v 19. storočí objavila hrčku na prsníku. Ihneď konala. Dovolila lekárom, aby jej zaživa odrezali prsnú žľazu. Zaživa! Chcela žiť a prežila a žila dlho!

Píšeš o veciach, ktoré sa v spoločnosti veľmi nerozoberajú - sexuálna orientácia, fanatická viera v Boha... Nemáš niekedy strach, ako sa na to budú pozerať ľudia? Predsa len, Slováci uznávajú staré spôsoby života a všetko, čo sa im vymyká, odsudzujú.
Strach? Ako by sa mali na mňa pozerať? Mne je to jedno.  A možno je to aj vítané. Radšej nech sa na mňa pozerajú a šuškajú si: Bože, čo to tá napísala! (V skutočnosti sa mi to nikdy nestalo.) ako Bože, tá má veľký zadok! (toto je pravdepodobnejšie). Vtedy aspoň vidím, že moja kniha (nie moja nepodstatná telesná schránka) vyvoláva určité, akékoľvek, emócie, a to je dobre.  Ale zatiaľ ma nikto neodsúdil. Iba mi občas nadávajú za úmrtie jedného človeka v Soničke.
Zasa, Slovákov netreba generalizovať a okrem toho, čítajúci ľudia by mali byť teoreticky inteligentní a často tolerantnejší, ako tí, ktorí nečítajú. Vždy som mala rada hudobných interpretov ako Marilyn Manson, Lady Gaga, takých tých odvážnych, kontroverzných. Ich správanie a tvorba je pre mňa priam magnetizujúco príťažlivá. Bodaj by raz o mne pri  čítaní povedali, to je Lady Gaga spisovateľského sveta  oblečená v duševnom surovom mäse. Tuším zasa blúznim. Dnes som ešte nemala lieky :) :) :)

Keď sa ťa pýtam, čo robíš, vždy mi odpovieš, že píšeš. Chcela by si sa písaniu venovať na plný úväzok?
Fakt vždy? Už si sa ma na to dávno nepýtala.  Asi ma vždy vymákneš :D  Keď som aktívne na facebooku, popritom aj často píšem. Chcela by som písať od rána do večera,  ale jasné,  nie je to jednoduché a nie vždy sa dá, keďže má človek aj iné povinnosti.

Kedy ti napadnú námety na knihy? Musíš začať hneď tvoriť, či si to nechávaš uležať v hlave?
Hocikedy. Ja už neviem Nathaly. Ja to robím všelijako. Fakt je to indi vindi.

Je niečo, bez čoho by si nezačala písanie? Nejaký zvyk?
Áno, počítač. Bez neho by to nešlo :) Nie som rituálny typ. Iba virtuálny :D 

Na čo sa ešte môžeme tešiť? Čo píšeš aktuálne?
Mala by som asi povedať, že k tomuto dňu mám v počítači 5 nevydaných rukopisov,  niečo z toho sú duety. Jeden z duetov vyjde v novembri 2017 zatiaľ pod názvom Nevidím zlo a napísala som ho spolu s Miškou Mihokovou.  A tie ostatné sú tak trochu otázne :) A mám rozpísané ďalšie.

Kto je tvoj najväčší kritik? Ak uznáš, že je kritika opodstatnená, aj prepisuješ? 
V poslednej dobe kamošky autorky. Jasné, zasa dám si povedať, keď je niečo veľmi naprd. Nie každý deň je nedeľa a ani ja nie som dokonalá. Teda, vôbec nie som dokonalá. Často si nahováram, že práve tá moja nedokonalosť je na mne veľmi fajn.

Čo by si chcela odkázať čitateľom?
Mojim? Ďakujem, že ma čítate, vážim si to. A tým ostatným? Budem rada, keď mi dáte šancu.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov.
Podobne. Ďakujem aj ja.


Recenzie na jej knihy:
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly